Rubrika: Literární tvorba » Povídky

Ahoj, volám sa Lana a som zamestnaná ako asi najdôležitejšia vec v každej rodine. Mám krásne ploché telo a striebornú farbu. Narodila som sa v Bratislave spolu s ďalšími šiestimi súrodencami a potom nás všetkých previezli do Tištína.

Aby som pravdu povedala, bol to môj najlepší deň v živote, pretože som zatiaľ nevedela, čo ma čaká. Keď sme dorazili, mojich dvoch súrodencov Lima a Lamu odobrali a nás ostatných zavreli do skrine, z ktorej nebolo úniku.

O niekoľko dní neskôr odobrali aj Losa a Líšku, ale ja tam stále zostávala. Za štyri roky konečne prišiel rad na mňa, vytiahli ma zo skrine, v tú chvíľu ma obklopilo strašné svetlo, ktoré spôsobilo moje dočasné oslepenie. Keď som zase začala vidieť, držalo ma v ruke dievčatko, ktorému hovoria Adela. Chudáčikovia Luna a Lenin! Ti tam ešte ostali zatvorení a dodnes o nich nič viac neviem, ale myslím, že sú stále v tej hroznej skrini.

Má práca začala hneď na druhý deň skoro ráno v 6:35. Moja práca spočíva vtom, že ma Adela vytiahne z bundy, zastrčí, otočí, vytiahne, zastrčí, otočí, vytiahne a schová do bundy. Keď dorazíme do školy, príde práca na Toda a Sendy. Potom nás Adelka dá do aktovky a celý deň sa tam povaľujeme medzi desiatou a učebnicami. Vytiahne ma, až keď príde domov.

Niekedy sa jej schovám, aby som nemusel do školy, a potom sa celý deň váľam na váľande a s nabíjačkou Elou pozerám na televíziu. Najradšej mám seriál Vraždy v Hamburgu, ktoré hrajú v 11:50. Večer začína môj tajný život pod posteľou. Keď celý dom spí, príde mi Sam na pomoc a vytiahne ma z bundy. Sam je moc hodný plyšový myšiak. Potom vylezieme hore do Adiné izby a ideme do našej skrýše. Tá sa nachádza pod Adelčinou posteľou. Mám tam veľa kamarátov, ako napríklad gombík Oskara, ceruzku Elu a uterák Edu. Potom sa ale musím vrátiť späť na rovnaké miesto, odkiaľ som večer odišla. Už vieš čo som?

Som kľúč. J